Eleonóra Akvitánska
Eleonóra Akvitánska, (asi 1124 - 1204), patrí medzi najvýznamnejšie a najznámejšie postavy stredoveku, a to vďaka nesmiernemu vplyvu na kultúrny život vtedajšej doby.
Táto kultivovaná, vzdelaná a príťažlivá dcéra vojvodu Viliama X., ktorý vládol v Akvitánii, zahŕňajúcom značnú časť juhozápadného Francúzska, kypela chuťou do života. Po otcovej náhlej smrti sa stala jeho dedičkou. Ako manželka budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. sa presťahovala do Paríža. Keďže Eleonóra bola zvyknutá na prepych a veľkoleposť, pripadalo jej mesto ponuré a sivé. Preto začala Paríž meniť na stredisko umenia a krásy. Vďaka silnému zmyslu pre štýl zavádzala nové módne smery, látky a etiketu z kultivovanejšieho juhu. Akvitánska šľachta bola povestná záľubou v móde a nová kráľovná šokovala Ľudovítových dvoranov šperkmi, čiernou farbou a rúžmi. Kronikár Bernard z Clairvaux poznamenal, že jej šaty ,,neboli zdobené, ale skôr obťažkané zlatom, striebrom a drahými kameňmi,,. Eleonóra bola údajne vysoká a mimoriadne krásna, takže dokázala očariť mužov svojimi pôvabmi až do neskorého veku na celom známom svete.
Pod jej vplyvom bolo dámske oblečenie čoraz vypracovanejšie. Novým trendom sa stal dlhý vrchný šat nazývaný bliaut. Počas Eleonórinej vlády sa zúžil v živôtiku, tesne obopínal boky a nosil sa s ozdobným pásom či opaskom. Živôtik mal po oboch stranách rozparok od podpazušia až po boky a vtkané stuhy, ktorými sa látka na tele sťahovala. Sukňa mala široký strih a v ľahkých záhyboch a zámikoch padala na zem. Tým sa ešte umocňovalo nápadné používanie sýtych farebných tkanín. Hodváb zo Stredného východu už bol dostupný v celej Európe a kráľovský dvor ho mal vo veľkej obľube. Mal modré, sivé, vínové aj zemité odtiene a hojne sa ozdoboval i vyšíval drahými kovovými niťami. Veľkolepá splývavosť takýchto rúch rozčuľovala cirkevných otcov. Bernard z Clairvaux sa sťažoval na dámy pri dvore, ktoré ,,za sebou ťahajú vlečky z drahocenných látok, víriacich oblak prachu,,.
Pozornosť pútali aj rukávy bliautu. Od pliec k lakťom boli priliehavé a potom sa rozširovali do objemných manžiet, ktoré niekedy splývali až na zem. Rukávy sa zaväzovali na uzol, aby manžety neboli také dlhé.
Neohrozená Eleonóra v roku 1147 sprevádzala manžela na druhej križiackej výprave (1145 - 1149), ktorá ju zaviedla do Konštantínopola (dnešného Istanbulu) a Jeruzalema. Viezla so sebou truhly s najvyberanejším šatstvom, aby vyzerala ako kultivovaná provensálska kráľovná a nie ako franská vidiečanka. A pôsobila naozaj elegantne. Grécky kronikár Nikétas Chóniatés zaznamenal jej vstup do Konštantínopola: ,,v radoch križiakov tiahli dokonca aj ženy, smelo sediace obkročmo v sedlách ako muži...Na ich čele išla istá mimoriadna, bohato vyobliekaná dáma, ktorá podľa zlatej čipky na leme svojich šiat dostala prezývku Chrysopous (Zlatonôžka).
V roku 1152 smela Eleonóra zrušiť sobáš s Ľudovítom. Potom sa z lásky vydala za Henricha II. Plantageneta, ktorý sa v roku 1154 stal anglickým kráľom. Eleonóra začala, tak ako v Paríži, aj v zaostalom Anglicku meniť dvor na vychýrený a vďaka svojej oslnivej osobnosti ho oboznamovala s umením, maľovaním sa, ľúbostnou prózou aj poéziou.
Kamkoľvek Eleonóra prišla, všade sa stretávala s tradíciami a rozvíjala štýl a kultivovanosť, romantiku a rytierskosť, ktorými bolo obdobie stredoveku vychýrené.
Veľmi doporučej knihu ,,MÓDA,, obrazové dejiny obliekania a štýlu, vydavateľstvo IKAR.
Viac o Eleonóre Akvitánskej sa dočíte na odkaze dole:
http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/eleanor_of_aquitaine.shtml
Táto kultivovaná, vzdelaná a príťažlivá dcéra vojvodu Viliama X., ktorý vládol v Akvitánii, zahŕňajúcom značnú časť juhozápadného Francúzska, kypela chuťou do života. Po otcovej náhlej smrti sa stala jeho dedičkou. Ako manželka budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. sa presťahovala do Paríža. Keďže Eleonóra bola zvyknutá na prepych a veľkoleposť, pripadalo jej mesto ponuré a sivé. Preto začala Paríž meniť na stredisko umenia a krásy. Vďaka silnému zmyslu pre štýl zavádzala nové módne smery, látky a etiketu z kultivovanejšieho juhu. Akvitánska šľachta bola povestná záľubou v móde a nová kráľovná šokovala Ľudovítových dvoranov šperkmi, čiernou farbou a rúžmi. Kronikár Bernard z Clairvaux poznamenal, že jej šaty ,,neboli zdobené, ale skôr obťažkané zlatom, striebrom a drahými kameňmi,,. Eleonóra bola údajne vysoká a mimoriadne krásna, takže dokázala očariť mužov svojimi pôvabmi až do neskorého veku na celom známom svete.
Pod jej vplyvom bolo dámske oblečenie čoraz vypracovanejšie. Novým trendom sa stal dlhý vrchný šat nazývaný bliaut. Počas Eleonórinej vlády sa zúžil v živôtiku, tesne obopínal boky a nosil sa s ozdobným pásom či opaskom. Živôtik mal po oboch stranách rozparok od podpazušia až po boky a vtkané stuhy, ktorými sa látka na tele sťahovala. Sukňa mala široký strih a v ľahkých záhyboch a zámikoch padala na zem. Tým sa ešte umocňovalo nápadné používanie sýtych farebných tkanín. Hodváb zo Stredného východu už bol dostupný v celej Európe a kráľovský dvor ho mal vo veľkej obľube. Mal modré, sivé, vínové aj zemité odtiene a hojne sa ozdoboval i vyšíval drahými kovovými niťami. Veľkolepá splývavosť takýchto rúch rozčuľovala cirkevných otcov. Bernard z Clairvaux sa sťažoval na dámy pri dvore, ktoré ,,za sebou ťahajú vlečky z drahocenných látok, víriacich oblak prachu,,.
Pozornosť pútali aj rukávy bliautu. Od pliec k lakťom boli priliehavé a potom sa rozširovali do objemných manžiet, ktoré niekedy splývali až na zem. Rukávy sa zaväzovali na uzol, aby manžety neboli také dlhé.
Neohrozená Eleonóra v roku 1147 sprevádzala manžela na druhej križiackej výprave (1145 - 1149), ktorá ju zaviedla do Konštantínopola (dnešného Istanbulu) a Jeruzalema. Viezla so sebou truhly s najvyberanejším šatstvom, aby vyzerala ako kultivovaná provensálska kráľovná a nie ako franská vidiečanka. A pôsobila naozaj elegantne. Grécky kronikár Nikétas Chóniatés zaznamenal jej vstup do Konštantínopola: ,,v radoch križiakov tiahli dokonca aj ženy, smelo sediace obkročmo v sedlách ako muži...Na ich čele išla istá mimoriadna, bohato vyobliekaná dáma, ktorá podľa zlatej čipky na leme svojich šiat dostala prezývku Chrysopous (Zlatonôžka).
V roku 1152 smela Eleonóra zrušiť sobáš s Ľudovítom. Potom sa z lásky vydala za Henricha II. Plantageneta, ktorý sa v roku 1154 stal anglickým kráľom. Eleonóra začala, tak ako v Paríži, aj v zaostalom Anglicku meniť dvor na vychýrený a vďaka svojej oslnivej osobnosti ho oboznamovala s umením, maľovaním sa, ľúbostnou prózou aj poéziou.
Kamkoľvek Eleonóra prišla, všade sa stretávala s tradíciami a rozvíjala štýl a kultivovanosť, romantiku a rytierskosť, ktorými bolo obdobie stredoveku vychýrené.
Veľmi doporučej knihu ,,MÓDA,, obrazové dejiny obliekania a štýlu, vydavateľstvo IKAR.
Viac o Eleonóre Akvitánskej sa dočíte na odkaze dole:
http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/eleanor_of_aquitaine.shtml
Komentáre
Zverejnenie komentára